Hodvábna cesta - Turkménsko

Autor: Daniel Schikor | 15.9.2013 o 17:30 | Karma článku: 8,77 | Prečítané:  1107x

Ďalšou krajinou na našej hodvábnej ceste bolo Turkménsko. Na jeho hranicu je to z Mašhadu zhruba dvesto kilometrov. Keď sme tam dorazili, na colnici čakalo len pár ľudí, takže vybavovanie išlo rýchlo a za dvadsať minút sme už veselo kráčali na druhu stranu. To sme ešte netušili čo nás tam čaká. Až na mieste sme zistili, že sme prišli v nevhodnom čase. Hodiny ukazovali len pol jedenástej, ale úradujúca smena sa už začala pripravovať na nadchádzajúcu obednú výmenu. Tak len zozbierali pasy a nás nechali čakať. Neostalo nič iné len dúfať, že nová smena nás rýchlo vybaví. Dočkali sme sa všetkého iného, len nie rýchleho vybavenia. Nová smena potrebovala na svoje naštartovanie tiež zhruba jeden a pol hodiny. Keď sa už ako tak rozbehli, začali vybavovať najskôr svojich spoluobčanov bez ohľadu na to kedy prišli a až po nich sme prišli na rad my. Samozrejme zaujala ich naša batožina, tak si ju kompletne a detailne prehliadli. S opätovným pobalením sa prechod hraníc predĺžil na skoro päť hodín.

Hlavné mesto Ašchabad sa nachádza neďaleko hraníc. Dopravu doň zabezpečuje mikrobus, ktorý premáva v dvadsať kilometrovom, ostnatým drôtom obohnanom medzihraničnom pásme. Ďalej je nutné pokračovať taxíkmi. Asi po desiatich minútach jazdy taxíkom sa pred nami vynorilo hlavne mesto, a nám spadla sánka. A to doslovne. Neverili sme tomu čo vidíme. Všetko v dohľade, vrátane obytných činžiakov, žiarilo bielym mramorom. Cez križovatky nás púšťali semafory z nerezovej ocele a na ceste, alebo chodníku nebol ani smietky. Pôsobilo to dokonalo a zároveň megalomansky gýčovito.

001Aschabat.JPG

004Aschabat.JPG

Ubytovaní sme boli na súkromí, v jednom z tých veľkých mramorom obložených panelákov. Pri vstupe do bytu sme znovu neudržali sánky na mieste a neveriacky sme pozerali v čom to tí ľudia žijú. Byt s vyše dvesto metrami štvorcovými obytnej plochy a tri metre vysokými stropmi. Postupne ako sme sa rozhliadali po meste dochádzalo nám, že v tejto krajine platí doslovne, nie je všetko zlato čo sa blyšti. Všade prítomné zlaté sochy bývalého vládcu Turkmenbašiho a jeho nástupcu, spolu s množstvom policajtov bdeli nad takmer vyľudnenými ulicami. A aj tým pár ľudom čo sme stretli nebolo moc do reči. Nie že by nechceli, ale diktátorský režim to v nich udusil. Snaží sa ich kúpovať rôznymi výhodami. Neplatia za vodu ani elektrinu, soľ aj cukor si môžu v obchodoch zobrať zadarmo. Na druhej strane každú kritiku Turkmenbašiho a ním vybudovaného štátu tvrdo trestá. Priplietol sa nám tu do cesty aj náš starý známy, spolubývajúci Holanďan z Mašhadu. Tiež bol vydesený z toho čo videl. Jeho prvá otázka, keď nás zbadal bola: „preboha, kde sú ľudia, však toto mesto je prázdne". A mal pravdu, mesto pôsobi veľkolepo, ale vo svojej podstate je prázdne.

014Aschabat.JPG

008Aschabat.JPG P1100634.JPG

010Aschabat.JPG

História Ašchabadu siaha do 19. storočia, ale veľa pamiatok si tu neužijete. Okrem bazáru Tolkuchka, ktorý skutočne stojí za pozornosť. Stretnete sa tu s tradičným turkménskym tovarom, ako sú koberce, látky, koreniny a množstvo rôznych pochúťok. Väčšina predávajúcich nie je z Ašchabadu a je to poznať, sú oveľa zhovorčivejší a priateľskejší.

032Aschabat.JPG 034Aschabat.JPG

033Aschabat.JPG

029Aschabat.JPG

Po troch dňoch strávených v Ašchabadskej zlatej klietke, sme sa vydali na 500 kilometrov dlhu cestu cez nehostinnú púšť Karakum do Uzbekistanu. Už niekoľko desiatok kilometrov za mestom nás obklopovali piesočne duny, po ktorých sa preháňali divoké ťavy. Cestou sme sa zastavili v púštnej oáze.  Tu sme si v spoločnosti miestnych dali chladené pivo, ktoré v tej horúčave veľmi dobre padlo a v nás len tak zasyčalo.

002Karakum.JPG

013Karakum.JPG 017Karakum.JPG

009Karakum.JPG

Cestu lemuje  viacero kráterov po ťažbe plynu, ktorý v nich horí. Najznámejší z nich je Darwaza, nazývaný aj ako Pekelná braná. Vznikol v roku 1971, keď pri prieskumnom vrte plyn vybuchol a vytvoril sa hlboký kráter. Plyn v ňom horí dodnes. Ak si ho chcete vychutnať v plnej kráse je potrebné počkať do západu slnka. Potom si treba sadnúť na najbližší kopec a kochať sa ohnivým divadlom.

006Darwaza.jpg

015Darwaza.JPG

019Darwaza.jpg

Na Uzbeckú hranicu sme dorazili druhý deň ráno. Tu sa opakoval ten istý scenár ako na Iránskych hraniciach. Až na to, že sme nesedeli v relatívne chladnej colnici, ale čakali pred ňou. Našťastie sa nám ušlo miesto v tieni stromov, kde sme unikli páliacemu slnku. Po dvoch hodinách si nás zavolal samotný komandir colnice, aby nás osobne vybavil. K jeho cti slúži to, že sám vypísal potrebné potvrdenia a bez zbytočnej prehliadky sme mohli pokračovať na Uzbeckú stranu.

006hranica.JPG

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?